Zabudnúti
Zabudnúti = zapomenouti, vergessen. Na Slov. — koho. Nemožu ťa zabudnúti; Ani ťa já nezabudu, pokud kolvěk živa budu. Sš. P. 350. Nauku tuto dávám vám, čujte! baču starého nezabúdajte. St. spv. I. 26. Veď ja nebanujem, ej, že tvoja nebudem, ale jen banujem, jako fa zabudnem. Sl. spv. I. 11. Zabudž ma, šuhajko, jak ma môžeš jako; ja bych ťa zabudla, nemôžem nijako; Nemôžem ťa zabudnúti, ani ťa ja nezabudem, dokalkolvěk živá budem. Sl. ps. 43, 65. Jako ťa zabudnem srdce moje?; Jestli mnoho čítať budeš, všecko zabudneš zas. Na Slov. 'Tč. Zabudnul na všetko, co medzi nima stalo sa. Dbš. Sl. pov. II. 64. Zabúdala na tvoju rodinu. Dbš. Obyč. 28. — na koho. Mati moja, mati! co že máš plakati! Veď mne tam nebude ťažko privykati. Keď sa mi môj milý sladko prihovorí, zabudnem ja ľahko na tie vaše dvory ; keď ma raz objímu jeho prajné rúčky, zabudnem ja ľahko na ten svet celúčky; a keď on poľúbi moje biele líčko, zabudnem, zabudnem na teba, mamičko. Btt. Sp. 17. Já na teba nezabudnem, kamkolvek sa obrátim. Sl. ps. — na koho (jak, kdy). Zabudnem na mater, zabudnem na otca, na teba, dievčatko, nemôžem do konca. SI. ps. Ja na vás ani po smrti ne- zabudnem. Er. Sl čít. 65. — co kde. Za- budla sem si ho v tatičkovém dvoře na kameném stole. Sš. P. 148 — o čem. Za- budol si, šohaj, zabudol si o mne jakoby si nikdy nechodieval ko mne. Sl. ps. Rasti- slave, Rastislave! Čo si tak nechal tu svoju milú? A šieľs ďaleko, kdes na mohylu — zabúdať o svej Morave? Btt. Sp. 117. — že. Žij mi, otec môj, žij zdravý, spokojný, za- budni, že je život na zlé hojný. — s infinit. Zabudel sem poveďeť. Beru. Ale panko, do hor našich, zabodnula dáť brány. Pkr. Z hor 84. Nezabudni ke mňa prinsť. Na Slov. Tč. — Z., nicht Rücksicht haben, nicht be- obachten, vergessen. Bern. — se, vergessen, sich nicht bessinen. Bern. Ťažko je, jaj ťažko dvôm sa zabudnúti, z ktorých sŕdc nemôže láska vyhasnúti. Sl. ps. 187., Sl. spv. I. 1. — se nač: na Boha. Bern. — V z Zabyti, Zapomenouti.