Zasmutiti
Zasmutiti, il, cen, ení; zasmucovati (zastr. zasmouceti), betrüben. — koho, se. L., Měst. bož. Zasmútil sa, zamyslel sa. Dbš. Sl. pov. I. 443. — kdy. Kráľovič sa na to (potom) zasmútil a hlboko zamyslel. Ib. I. 227. — 306* kde. Poď so mnou, neplaz sa zemou, poď z týchto večných bolestí snemov ta, kde duše nezasmúťa. Sldk. 324. — od koho. Jich život pokojný a domácí od takových zlostníkóv ukrutně zasmucován býval. Arch. III. 71. — nad čím. Devu nevinnú jaksi zmútily slova tajného zlosyna, ťahy jej tvári tiež zasmútily nad tým, čo satan zpomína. Sldk. 289.