Zhučati
Zhučati, zhučeti, el, ení = zahučeti, er- tönen. — abs. Tmavé oči preds'sa zblisnú ako hviezdy ligotavé, tiché prsá predsa zhučia ako mora vlny dravé. Phld. Hl. 473. A keď zhučí hlas smrtného zvona. Sldk. 303. Za- spievaj, že zhučia hory, doly, polia: Kto zná, či ti zajtra spievať už dovolia. Č. Čt. I. 16. Keď liják zhučí, zšustí dážď. Phld. V. 53. — kdy. V tom zhučal vietor. Phld. III. 418. — kudy. Aj tu víchor lesom zhučí. Btt. Sp. 45. — jak. Ten velikým hrmotem na ne zrúkol, až celá hora ukrutno zhučala. Dbš. Sl. pov. VIII. 70.