Znésti
Znésti, znesu, sl, sen, ení = vznésti, em- porheben; ssaditi, absetzen, abbringen. — co: obličej. Jel. A voda ho hned znese. Pref. Tvorca! Tvoje dávať, naše prosiť; tvoje veliť, naše slúžiť: dáš-li biedu, daj ju znosiť, daš-li hojnosť, daj ju užiť. Ppk. L 170. A už jej palce začaly svietiť z tých čižiem, čo jich tak znosila (opotřebovala, abnützen, abtragen). Dbš. Sl. pov. I. 60. Nebola to žena, ale bola dievka, bodaj neznosila po- ctivého vienka. Ps. sl. 136. Posly kázachu živy zahřiesti, nedavše poselstva znésti. Alx. Anth. I. 3. vyd. 36. — koho odkud: z dě- dictví (sesaditi). Boč. 1475. Chcel ho zniesť zo sveta (zahubiti). Zbr. Lžd. 108., Dbš. Sl. pov. 1. 273., 312., VI. 90. — kam. Jsem od svého muže na to (zboží) znešena (hin- gewiesen); To má na pány znešeno býti. Půh. II. 29., 123., 617. Aby znesl na cech- mistry. Sedl. Rychn. 37. — komu. Previezol by, němám vesla, všecko mi ta voda zněsla (odnesla). Sl. ps. Šf. II. 108. - - jak. Než kráľ spatrací, jedným že všetci sú zňésli úmyslom, hovoriť jím poznovu takto začíná. Hol. 15. — Vz Snésti, Vznésti.