Zochabiti
Zochabiti, il, en, ení; zochabovati = ochablým učiniti, schlapp machen. — co. Rostl. — Z. = zapomenouti, nechati. Na Slov. Plk. Keď verbujú, budú brať! Dajú koňa i šaty, i klobúčik rohatý, a do ruky karabín, už ťa, milá, zachabím; zostaň, milá, komu chceš, už ty moja nebudeš. Mt. S. I. 37., Sl. spv. III. 90. Vábil si mne, vábil, pokuds mne nezvábil a jak si mne zvábil, tak si mne zochabil. Koll. Zp. II. 238. (509). Už ťa ja, má milá, už ťa ja zochabím. Sb. sl. ps. II. 1. 120. -- koho kde. Zochabím ce (tě) na slobodze, jako tu rybečku v bystrej vodze. Sl. ps. 152.