Zverbovati
Zverbovati, z werben (anwerben), se- hnati, sebrati. — se, koho, co. Keď sa ty odstraníš, tak ja sa zverbujem (půjdu k voj- sku). Sl. ps. 135. Tábor, tábor, otváraj sa! Jdú chlapci, zverbujú sa. Sl. ps. Šf. II. 66. Husári verbujú, sebou ma volajú, zverbujem sa. Sb. sl. ps. II. 1. 80. Janík, Janík, doma bývaj, do súsedov nechodievaj; u súsedov verbovníci, zverbujú ta tejto noci. Keď zverbujú, budú bráti, dajú koňa, nové šaty. Sb. Sl. ps. II. 1. 84. Kde pak si ten klo- bouk zverboval? Us Kšť. — co proč. Třicet mušketýrů sobě pro zámek z-val. Kron. hrad. 1650. Tč. — koho kam: na vojnu. Us. Tč.