Žaliti
Žaliti, il, en, ení, klagen. — abs. Účastie cudzých som neočakával; my sme tratili svoje, jaký div, že sme žialili? Phld. IV. 527. Sedela v závoj čierny zahalená, žialila ťažkým žiaľom rozžialená. Č. Čt. I. 47. Otec je smutný, matička vzdychá, a žialiť sa zdá chalúpka tichá, že on už viac v nej nebýva. Sldk. 98. Nuž my vždy len žialiť, stenať, plakať, ponosy vykládať budeme? Či budeme divy z neba čakať, že tým srdce vraha pohneme? A čo Slovák more slz vy- leje, nepriateľ sa z toho len vysmeje, čo do l'útosti je katanom! A preto len päsť oproti pästi, len to vypomôže nám z nerestí a obláme rohy tyranom. Žello. — co. S Bohem! ty ľud môj, ľud môj ľubený, syn tvoj chce žialiť tvoje žialenie, a na síl tvojich víťazné vrenie s vrelým sa nadšeniem dívať. Sldk. 254. — kdy. Pozde je už žialiť, keď sa raz čas ztratí, ten, čo raz uplynul, viac sa nenavrátí. Slav. 17. — za čím. Za čím obyčaj žialiť, požiali. Č. Čt. II. 165. — nad čím. Zašumely hory, zavial vetríček, jako by žialil nad vernými svojimi druhami. Lipa 342. — se komu. Žiali sa mi, žiali, frajer sa mi žení, ani ma nevolá na svoje veselí. Koll. Zp. I. 212.