Žití
Žití, n. = živobytí, das Leben. Vz Žíti, 1. Ž. naše české, národní, Mus. 1880. 155., 273., spolkové, společenské, Us. Pdl.; ž. citové, Osv. I. 65. Co mi je po jeho žití! Us. Šd. Celé jeho ž. a dýchaní. Dch. Prozírá k čas- nému ž. Kristovu. Sš. II. 200. Žití svár a spor; Ó rci, kam cílí ten divý chvat, jejž nazývame žití? Vrch. My všetci nádejeme sa — ty tiež nezúfaj! Niet, pre mňa nieto tu žitia; ja umrem, vidno, tak musí byť. Phld. IV. 527. Som v svete bez sveta, som živá bez žitia; sprosť ma (mne), mocný Bože, sprosť ma živobytia. Sl. ps. 126. S malým spokojen býti je ščastlivé žití. Na Slov. Tč. Vlas sivý sú kvieťa iného žitia, hlava se chýli do země rozvitá. Ppk. I. 57. S Bohom! Daj Bôh ti veselšieho žitia! Vaj. Tat. a mor 173. Spi sladko, máti! veď tvoja dcéra s duchom tvojím ide žitím; anjel tvôj ju pred biedou zastiera štítom cnosťami obitým. Č. Čt. I. 224. Hojže Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí po tom šírom sveta poli na chlebovej postati; každý svojou pošiel stranou hnaný žitia nevoľou; Hojže Bože, jak to morí, keď žitie už uchodí. Č. Čt. II. 135., 136. — Ž., der widerrechtliche Genuss einer Sache, bezprávné užívání. Když žaluje z žití. Kn. rož. čl. 141. Cf. Žití v Č. Do- datcích k Jg. Slovníku.