Žmen
Žmen, u. m., žmeň, i, f. = žmäň, žmienka, co na jeden raz do hrsti vezmeme, velkým palcem a čtyřmi prsty obejmeme, štipka, při- ehrstie. Němc. III. 268., VII. 329. Ručinou môžem urobiť hrsť, obama priehrštia, zasa jednou urobím žmeň, štipku; Žmeň lebo hrsť je ruka zavretá. Hdž. Čít. 215., Šlb. A Turkov, tých vám je ako dreva v lese, a naších ľen so žmeň. Chlpk. Sp. 56 A kto tým chodníkom hore dolu chodí, každý za žmeň zeme na ten kopeň hodí. Č. Čt. I. 262. Nič si nežiadam, iba za zmeň soli. Dbš. Sl. pov. III. 28. Na, zanes jej túto žmäň ľanu (lnu); Zo žmäni ľanu celú peknú pan- skú košelu vyhotoviť. Dbš. Sl. pov. VI. 55., 56.