HaraHara, y, f. = u voziarov
hrubá plachta, kterou prikrývajú zpotené alebo na zime stojace kone
. Gemer. Slov. Dbš. — H. —
nůše. Val. Brt. D. 213
. Obrajt mu strhl haru ze zadů
. Sš. P. 536
. — H. =
kopka zemáků v zimě na poli slamou přikrytá. Slez
. Tč.