GruňGruň, grúň = strán chrastím porostlá, na mor. Val., z rumunského, Mkl., lesnatá stráň, Němc. IV. 444., Brt. D. 211., příkrá stráň, Pokr. Pot. II. 257., hřeben hory, ve Slez., Tč., S. P. 536., kopec; jm. mnoha vrchů karpatských ve Slez. i na Mor. : gruň, gróň, gruník, gróniček. Tč. Cf. Mkl. Etym. 80. Grúň sä volá vrch s druhými v radě (řadě), keď má svoj sokor (vrchol), ale drie- kom s druhými tými sa drí. Úbočia grúňa volá sä stráň. Slov. Hd. Čít. 161. Hájami zahučí a letí gruňami. Ntr. IV. 253. Ruma- novský grúň = panská hora (les) u Vsetína, kde přebýval kdysi občan Roman, hejtman odbojníků valaských. Vck. Duní vetor, duní v tom zelenom gruni, pase valach ovce v otrhanej huni. Sl. ps. Z grúňa do doliny a z vrka do hory, kým dievča ne- vidím, nič mi je nie k vóli. Koll. Zp. I. 103. Čie sa to ovečky na tom grúně pasú? Sl. sp. 43. Zdrali (utíkali) sme dolů grúněm s tabákem. . P. 536. Grúňom, ovce, grú- ňom, já pojdem v dolinu, veru vás narazím v drobnú datelinu; Dobre mi kosička na grúni kosila, keď mi moja milá vodičku no- sila. Sl. sp. 146., 213. G , sam. u Nečkové na Holeovsku na Mor. Tč. G. = několik chalup u Nov. Hrozenkova; zastávka u Vel. Karlovic. Tč. Cf. Ráztoka.