GruňGruň, grúň = strán chrastím porostlá, na mor. Val., z rumunského, Mkl
.,
lesnatá stráň, Němc. IV. 444., Brt. D. 211.,
příkrá stráň, Pokr. Pot. II. 257.,
hřeben hory, ve Slez., Tč., Sš. P. 536.,
kopec; jm. mnoha vrchů karpatských ve Slez. i na Mor. : gruň, gróň, gruník, gróniček. Tč. Cf. Mkl. Etym. 80. Grúň sä volá vrch s druhými v radě (řadě), keď má svoj sokor (vrchol), ale drie- kom s druhými tými sa drží. Úbočia grúňa volá sä stráň. Slov. Hdž. Čít. 161. Hájami zahučí a letí gruňami. Ntr. IV. 253. Ruma- novský grúň = panská hora (les) u Vsetína, kde přebýval kdysi občan Roman, hejtman odbojníků valašských. Vck. Duní vetor, duní v tom zelenom gruni, pase valach ovce v otrhanej huni
. Sl. ps
. Z grúňa do doliny a z vrška do hory, kým dievča ne- vidím, nič mi je nie k vóli. Koll
. Zp. I.
103. Čie sa to ovečky na tom grúně pasú? Sl. sp. 43
. Zdrali (utíkali) sme dolů grúněm s tabákem. Šš. P. 536. Grúňom, ovce, grú- ňom, já pojdem v dolinu, veru vás narazím v drobnú datelinu; Dobre mi kosička na grúni kosila
, keď mi moja milá vodičku no- sila. Sl. sp. 146., 213. —
G , sam. u Nečkové na Holešovsku na Mor. Tč. G. = několik chalup u Nov. Hrozenkova; zastávka u Vel. Karlovic. Tč
. — Cf. Ráztoka.